Prečo som začala s blogovaním ?

12.02.2019


Otázka, na ktorú sa budú možno pýtať všetci a možno len tí najbližší, ktorí to buď zoberú ako ďalší z mojich úletov, alebo ako moju možnosť konečne slobodne a bez strachu prehovoriť,

Tak pekne po poriadku, Volám sa Jana ale všetci vedia, že môj adrenalín vyletí k tisícke keď ma tak oslovia, Preto ma volajú Janka, Jani, Janinka, Janina a moji drahí kamoši Jaja a mne sa páči Džana. Od mala som bola skôr hanblivý a bojazlivý typ. Bála som sa nových ľudí, kamarátov, osláv, priestorov, zmien, búrky, tmy a všetkého čoho sa človek môže báť, Bála som sa prejaviť názor, lebo vždy, keď som to urobila dopadlo to výsmechom, oponovaním, či absolútnym diss-om aj zo strany rodiny. Chcela som vždy tak zapadnúť do každej partie a byť vtipná ako moji kamoši. Ale nešlo to. To som nikdy nebola ja. Tá taká, viete, naozajsKÁ ! Áno, dobre čítate, naozajsKÁ ! Nebola som to JA. Robila som veci, ktoré sa páčili okoliu, nie mne. Veci, ktoré neublížili, ale robili dobre. Neublížili iným, ale mne áno. Nemala som v sebe to jedno jediné slovo. NIE. Viete, je ťažké ho vysloviť, ale keď to urobíte prvýkrát, druhý, tretí, je to čím ďalej tým ľahšie, Cítite, že Vás už nedusí otázka, A čo ak poviem nie ? Čo urobí ? Bude ešte kamoš ? Nenahnevá sa ? Ten skutočný to pochopí, Ten ktorí nie, odíde. Je to tak jednoduché. Nohy som si išla dolámať keď ma niekto prosil o pomoc či láskavosť, ale keď som ju potrebovala ja, keď som bola napr. šikanovaná, pomoc neprišla. Musela som to zvládnuť sama. Čo horšie ako šikana mohlo prísť, Smrť. V jednom týždni, kedy som prežívala najhoršie obdobie v škole a bála som sa aby moja spolužiačka neprezradila, že som adoptovaná ostatným, lebo som sa hanbila, že sa nebudú so mnou kamarátiť, mi odišiel starký aj dedko. Tí, ktorí tu boli keď som si ublížila, keď som potrebovala pomojkať, Tí, ktorí ma milovali nadovšetko Najmladšie vnúča, ktoré im mohlo skákať aj po hlave, no zjedli by ma od lásky. 12 ročný človek, ktorý je vo fáze šikany kvôli tomu, že je adoptovaný, vo fáze puberty a do toho mu odídu dvaja milovaní v jeden týždeň. Nič jednoduché. Čo z toho, že som mala nový mobil, letnú dovolenku a pekné oblečenie. Vo vnútri som mala zrazu obrovskú dieru, ktorú nik nezlepil. ( Podľa mňa tieto slová budú veľkým prekvapením aj pre tých, ktorí ma poznajú a vedia o mne všetko). Tu to všetko nabralo obrátky. Môj strach už nebola len búrka, tma, blesky. Môj strach bol skutočný. Taký, kedy sa bojíte, či to tu má význam. Strach, kedy 12 ročný človek povie, že tu už nechce byť, že nechce žiť. Vnútri diera, prázdno a navonok úsmev, že je všetko OK. Veľa ľudí isto povie, pozri sa aké problémy má niekto, choroby, nemajú čo do úst, ani strechu nad hlavou. To všetko sú hrozné veci. Rovnako ako keď vo veku 12 rokov príde dieťa za rodičom a povie mu, že sa neznáša a nechce žiť. Tieto veci, sem nepíšem preto, aby ste ma ľutovali alebo aby som sa tvárila ako chúďa. Píšem ich preto, aby ste vedeli prečo som začala s blogom. Aby ste vedeli akú dlhú cestu musí človek prejsť, aby pochopil život. Že všetky skúšky, ktoré si nesieme, hocijako náročné, sú pre niečo. Že aj keď je tma neskôr príde slnko. Od mala som rada písala. V slohových prácach som vynikala. Bavilo ma písanie. Dokonca by som na starom počítači našla moju rozpísanú knihu vo Worde. Po všetkých veciach som potrebovala konečne nájsť miesto, kde bez zábran môžem napísať, čo cítim, čo ma mrzí, čo teší, ako vnímam život a veci, ktoré by som Vám chcela odovzdať z tej mojej cesty tu. Budem rada, keď sa budete tešiť so mnou z toho, že som konečne našla spôsob postaviť sa sebe samej a úprimne aj s kritikou zhodnotiť moje JA. Ak sa stanem pre niekoho inšpiráciou, ako sa s niektorými vecami v živote vyrovnať, či ak tu nájdete iné poznania života ako tie, ktoré Vám ukazovali ostatní celý čas.

Mám Vás rada a ďakujem za túto možnosť.

Džana