Ja a strach

Chcela som Vám napísať článok o tom, ako som začala vnímať život inak. Najprv Vám však musím napísať o mojom strachu ešte viac, ako som to urobila v prvom článku.

Možno sa niekomu bude zdať rovnaký a niekto tu nájde to, čo nenašiel v predošlom. Dúfam, že Vám pomôžem pochopiť strach a tešiť sa z neho. (Viem, znie to šialene. Ako sa môže niekto tešiť zo strachu ? )

Tak ako som písala v dnešnom príspevku na instagrame o zákone AKCIA=REAKCIA. Najprv musel prísť strach, ktorý som musela pochopiť. Vyriešiť problém, nahliadnuť do seba a až potom prišla reakcia. Iné chápanie života. Krajšie a pokojnejšie. Od malička som sa bála mnohých vecí. Tmy, búrky, vystúpení v škôlke a škole. Neskôr sa pridal strach z učiteľov, nových ľudí, osláv. Bála som sa prísť do nového kolektívu, že nezapadnem. Bála som sa ľudí v reštaurácií a mala som strach jesť pred cudzími ľuďmi (priznám sa, že s týmito vecami bojujem do dnes). Bála som sa ísť na rande, Bála som sa, že sa nebudem páčiť chlapcovi (nos,tvár, postava, a takto by sme mohli pokračovať...). Napriek tomu si moje kamošky robili srandu, že som Casanova, pretože moje pubertálne obdobie plné chlapcov a zlomených sŕdc v určitých chvíľach prerastalo do extrémov :D. Inak ďakujem baby, veď Vy sa tu nájdete, ktoré ste to boli a budete sa mi zase smiať. Z toho pramenil môj ďalší strach, že si ľudia budú robiť zo mňa srandu. Ďalší do partie strachov pribudol strach, že ma ľudia sledujú. Moja kamarátka Stanka by porozprávala ako som utekala z benzínky :D. Strach z lietania, choroby ( o časti choroba Vám porozprávam ešte veľa) a operácie. A moje finálne strachy, ktoré ma donútili popremýšľať nad životom ma ovplyvnili najviac. Strach, že prídem o rodičov a manžela. Strach byť sama doma. Strach o seba ako takú. Všetok môj strach pramenil z jedinej jednej veci. Nedokázala som sa prijať. Seba, svoju dušu. Bytosť ako takú. Môj strach, môj hnev, moja nespokojnosť išla len z jednej strany. Z môjho vnútra. A keď sa to dostalo do extrému a ľudia, ktorým na mne záleží mi povedali, že s tým musím niečo urobiť lebo sa zničím, rozhodla som sa začať prijímať. Postupne. Stále je to pre mňa veľmi ťažké a učím sa každý deň. Už len tým, že sa ráno na seba pozriem do zrkadla a aj keď nemám osí driek, ploché brucho a moja pleť niekedy vyzerá tak, že prežila zásah meteoritov, ďakujem (ale samozrejme, že si aj pohundrem ako každá žena, že ako to zase vyzerám). Ďakujem, za nové ráno a nový deň. Novú príležitosť učiť sa a byť lepšia, Že sa môžem na seba pozerať očami a usmiať sa. Že mám dve ruky a dve nohy. Že "nedokonalosti", ktoré ma tvoria sú v podstate dokonalosti, a že momentálne prebývam v tomto stave fyzična. Keď som začala robiť tieto malé veci, pochopila som a pocítila, ako moje vnútorné šťastie rastie pomaly zo dňa na deň. Ako moje strachy postupne dostávam pod kontrolu. Zo strachu sa stal učiteľ, z učiteľa radosť a z radosti pochopenie a vďaka. Preto Vám chcem povedať, aby ste sa nebáli báť sa. Aby ste prijali strach a počúvali seba. Aby ste sa vedeli zastaviť a prijať. Ja viem, že mnoho ľudí život a strach chápe inak a práve to je to krásne. Odlišnosť. Pre niekoho budú tieto slová znieť bláznivo, pre niekoho budú nudné, iných nadchnú a pripomenú samého seba. Ja Vás nechcem pretvárať na môj obraz a nútiť Vás pochopiť veci ako ja. Chcem Vám ukázať, ako som sa naučila bojovať a prijímať JA. A poviem Vám jedno ... Nikdy som nebola viac pyšnejšia na seba ako v tomto momente ...

ĎAKUJEM ZA TO, ŽE SOM MOHLA SPOZNAŤ STRACH.